Legenda o Blúdiacom Holanďanovi patrí ku klasickým duchárskym historkám, ktoré kedysi vedel porozprávať azda každý vetrom ošľahaný morský vlk. V roku 1680 sa holandský kapitán Henrik van der Decken vypravil spolu s posádkou na dlhú plavbu z Amsterdamu do východoindickej Batávie. Lenže van der Deckenova loď do cieľa svojej cesty nikdy nedorazila.
Po viac ako dvoch desaťročiach totiž loď Marlborough objavili pri brehoch Ohňovej zeme. Kapitán po vstupe na palubu zapísal do svojho lodného denníka: "Všetci boli na svojich miestach. Jeden človek ležal pri kormidle, traja na palube pri príklope, desiati strážni stáli na svojich stanovištiach a šiesti zase "oddychovali" dolu. Na kostrách sa ešte zachovali zdrapy odevov." Osudnou sa jej stala plavba okolo najjužnejšieho miesta afrického kontinentu, zvaného Mys dobrej nádeje. Práve v tejto oblasti sa totiž počasie prudko zhoršilo, začal duť ostrý víchor a rozpútala sa strašná búrka. O chvíľu boli plachty úplne dotrhané a loď takmer neovládateľná. Posádka sa snažila zo všetkých síl, no nedokázala bojovať proti nespútaným prírodným živlom. Van der Decken sa však chvastal, že ho žiadna búrka neprinúti obrátiť loď a náklad dopraví do prístavu. Keď víchrica neustávala niekoľko dní, zúfalí námorníci prosili kapitána, aby svoje rozhodnutie zmenil, no ten to odmietol. Posádka vedela, že ak sa budú stoj čo stoj snažiť v búrke oboplávať Mys dobrej nádeje, bude to znamenať istú smrť. Ich prosby však na zaťatého van der Deckena vôbec neúčinkovali. Naopak, podľa legendy kapitán v zlosti prisahal pri pamiatke vlastnej matky, že mys obopláva, aj keby sa mal plaviť po moriach do súdneho dňa. Za toto rúhanie ho však stihol krutý trest. Jeho loď sa z búrky nikdy nedostala a do Batávie nedorazila. Bola odsúdená naveky sa plaviť oceánom a prinášať nešťastie každému, koho na svojej nekonečnej púti stretne. Hrôzostrašné zjavenie: Legenda dostala časom pomerne reálne obrysy. Prekliata van der Deckenova loď totiž počas troch storočí skrížila cestu niekoľkým desiatkam plavidiel a pre mnohé z nich sa stalo stretnutie s ňou osudným. V roku 1857 stroskotala neďaleko ostrova Tristan da Cunha v južnom Atlantiku loď Joseph Somers. Niekoľko námorníkov sa zachránilo a tí potom vyrozprávali domorodcom svoj neuveriteľný príbeh. Vo zvláštnom opare im vraj preplávala pred provou plachetnica, akú v tých končinách už roky nikto nevidel. Zdesená posádka si až po chvíli uvedomila, že má do činenia s loďou duchov. Dokonca rozoznali na palube aj kapitána s očami ako rozžeravené uhlíky a bielymi vlasmi povievajúcimi vo vetre.
Hrôzostrašný pohľad natoľko paralyzoval námorníkov, že si ani nevšimli požiar, ktorý z ničoho nič vypukol v podpalubí. Blúdiaci Holanďan potvrdil svoju povesť a loď Joseph Somers poškodená ohňom onedlho stroskotala. Viac šťastia mala posádka britskej lode Bacchante, ktorá na tajomnú plachetnicu narazila v júli roku 1881. Kapitán si do denníka zapísal: „Počas nočnej hliadky nám skrížil cestu Blúdiaci Holanďan. Loď vyzerala ako zvláštne veľké červené svetlo, akoby bola v plameňoch, a zo stredu svetla vystupovala zreteľná silueta stožiarov, rahien a plachiet." V tom čase bol na palube Bacchante aj budúci anglický kráľ Juraj V., ktorý plachetnicu opísal ako „priezračnú, avšak napriek tomu reálnym dojmom pôsobiacu loď zo sedemnásteho storočia". Blúdiaci Holanďan sa zjavoval aj v druhej svetovej vojne počas bojov o Atlantik. Mohlo by sa zdať, že sa postavil na stranu Britov, pretože znepríjemňoval život hlavne nemeckým lodiam a ponorkám. Posádky ponoriek pri vynorení často zistili, že majú vedľa seba nevítanú spoločnosť starú tristo rokov. Admirál Karl Dönitz, neskorší Hitlerov nástupca, v tejto súvislosti napísal: „Moji muži tvrdia, že budú radšej čeliť všetkej sile spojeneckej flotily v severnom Atlantiku ako hrôze z ďalšieho stretnutia s týmto fantómom."
Hoci stretnutie s Bludným Holanďanom býva takmer vždy smrtiace, tradícia pozná niekoľko prípadov odlišného priebehu stretnutí, ktoré sa vraj prihodí dvakrát až trikrát za storočie. V noci sa pri boku lode objaví temná a zlovestná silueta ošarpanej plachetnice a závan neznesiteľného chladu. Z tmy sa donesie chrapľavý hlas, ktorý sa pýta na cieľ cesty plavidla. Keď dostane odpoveď, spadne na palubu vrece plné pošty, ktoré musí posádka na mori prijať. Obrys lode sa rozplynie a more je opäť pusté.
Na palube však leží bez pochýb vrece, ktoré každý z námorníkov obchádza. Po príchode do prístavu ho zriadenci čo najrýchlejšie roztriedia a rozpošlú, keďže i tieto listiny zapečatilo prekliatie. Zásielky popísané kostrbatým písmom a vyblednutým atramentom však niet už komu doručiť a keďže ich adresáti - ženy, matky a milenky námorníkov z Bludného Holanďana - už dávno nie sú na tomto svete, končia kdesi v kútoch a debnách v nejakom zastrčenom sklade poštových úradov bez toho, aby sa k nim niekto po celé roky priblížil. Listy však chodia i naďalej...
Hovorí sa, že Blúdiaci Holanďan nosí voľný hnedý kabát a pri páse sa mu kýva krátka dýka. Je bez klobúka, okolo holej lebky sa mu ježia šedivé pačesy a jeho ryčivý hlas sa nesie ďaleko nad morom. Loď sa otočila do nového kurzu. Kormidelník pustil kormidlo a rukami si zakryl tvár. Vpredu za kotvovou čnelkou zazrel v spletilanovia neodvratne sa blížiaci biely pruh, fontány peny, ktoré sa vzdúvajú a padajú. Príboj! Vtom akoby prasklo neviditeľné vlečné lano. Prízrak lode sa rozplýva ako vodná para. Bludný Holanďan zmizol. Dno lode naráža na kamene."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára